Už dlhšiu dobu sledujeme „zápas“ politikov na zmiernenie krízy, ktorú sami svojim (ne)konaním spôsobili. Najväčší míňači peňazí nás chcú presvedčiť, že práve oni sú tí povolaní a iba oni vedia, ako dať verejné financie do poriadku.
Koncom roka si rozdali obrovské odmeny z „ušetrených“ prostriedkov, čo je nehorázny blud. Tak oni počas roka minuli viac ako vybrali na daniach, ale keďže rozpočet je podľa nich „nafukovací panák“ a oni si sami schválili absolútny ekonomický nezmysel, takzvaný rozpočtový deficit, tak sa nám snažia natlačiť do hláv kaleráby, že oni vlastne ušetrili, čo je nehorázna lož. Ich preteky v míňaní našich daní a ostatných finančných prostriedkov oni sami určite nezastavia. Zastavme ich bratia …
Ušetrené prostriedky sú tie, ktoré vznikli ako rozdiel medzi výberom daní a nákladmi na chod štátu. A skutočne ušetrené budú len vtedy, keď budú vyššie ako je celkové zadĺženie štátu. Takže odteraz ani cent na odmeny z ušetrených prostriedkov, až pokým štát nesplatí všetky dlhy.
Na správne fungovanie štátu by pohodlne stačili tri štvrtiny doterajšieho rozpočtu. Je ovšem nevyhnutné, aby sa všetky prostriedky používali s maximálnou zodpovednosťou a citom dobrého hospodára. Vráťme sa k povojnovému Nemecku. Nemecký ekonóm Ludwig Erhard v službách povojnového spolkového kancelára Conrada Adenauera bol autorom ekonomickej doktríny, ktorá položila základy obraovského ekonomického rozmachu Nemecka, ktorý si pamätáme pod pojmom hospdársky zázrak. Pán Erhard už vtedy vylúčil všetky možné nezmysly, ktorými nás súčasní politici denno-denne kŕmia v oblasti pretekov v míňaní našich daní. Za pozornosť stojí článok http://milant.blog.pravda.sk/2011/10/25/ludwig-erhard-vs-politika-krestanskych-demokratov/, prípadne http://www.investujeme.sk/ludwig-erhard-stat-by-sa-mal-spravat-ako-rozhodca/.
Ďalším vážnym prvkom našej politickej scény je zabetónovaný systém partokratických záujmov. Všetci dobre vieme, že v práci sme odmeňovaní za určitý výkon a ak pre firmu získame lepšie zákazky, sme aj lepšie odmeňovaní. Ako sa to deje v politike. V prvom rade sú všetci politici a ich rodné strany nastavení na bohapusté míňanie podľa hesla čím viac, tým lepšie. Lebo z väčšieho chleba sa trúsia väčšie omrvinky, ktoré sa ľahšie „pozametajú“. Práve preto štát nakupuje za nepomerne vyššie ceny to, čo my ako obyvatelia alebo firmy kúpime omnoho lacnejšie. Prečo to tak je? Lebo my obyvatelia alebo firmy nedostávame nič zadarmo a poznáme skutočnú hodnotu peňazí, ktoré zarobíme. Teda, ak štát kúpi drahšie a nie je to podložené napríklad dlhšou životnosťou, treba tieto nákupy postaviť mimo zákon a ľudí, ktorí ich spáchali, brať na zodpovednosť a predpísať im rozdiel k náhrade.
Týmto smerom by sa mali uberať verejné financie. Veľmi rýchlo by sme zistili, že na Slovensku je dosť prostriedkov na zvýšenie dôchodkov, aj riešenie školstva a zdravotníctva, a to bez zvyšovania daní. Nežmýkajte nás, nie sme citróny.